Dotkne sa to každého

Patrí k najskúsenejším hráčom v lige. Bývalý reprezentačný stopér Ľubomír
Michalík má za sebou pôsobenie v Senci, v Anglicku (Bolton, Leeds, Portsmouth,
Carlisle), Kazachstane (Kajrat Almaty) a po návrate na Slovensko hrával aj v
Dunajskej Strede. Momentálne je 36-ročný rodák z Čadce futbalista Serede.

 Ako vnímate momentálnu situáciu vo futbale?

„Je to veľmi ťažké. Celý život hrám futbal, celý život fungujem v kolektíve. Aj keď je v zime
pauza a nehrá sa, vždy sa niečo deje. Trebárs nejaké turnaje, na ktorých sa chalani
stretnú. Teraz je to iné. Chýba mi kolektív aj lopta. Stále iba behať ma nebaví. Hoci, teraz
nám nič iné neostáva.“

Tým, že sa nehrá, sa aj na Slovensku dostávajú kluby do zložitejších
ekonomických pomerov. Čo hovoríte na túto tému?

„Platí to nielen pre kluby, ale aj pre hráčov a pre celú spoločnosť. Recesia sa dotkne úplne
každého. Mali by sme fungovať rozumne, aby boli čo najmenšie škody. Aj tak budú mnohí,
alebo všetci, nespokojní. Ale žiaľ, sme v takej situácii.“

Vo futbalových kluboch sa rozbehli iniciatívy, aby sa finančné straty rozložili, takže
sa začína siahať na platy hráčov. Ako to je v Seredi?

„Za február, keď sme trénovali a hrali, máme vyplatené celé výplaty. O marci
komunikujeme s vedením klubu. Robíme to najmä my starší hráči, pretože by bolo asi
príliš náročné, aby sa komunikácia viedla s 25 ľuďmi. Je to ťažké, hoci musím zdôrazniť,
že majitelia majú snahu riešiť situáciu korektne a nie, ako sa povie, „zavrieť krám“. Ťažko
sa odhaduje, čo bude o týždeň, o dva, o tri, o mesiac. Keby sme videli svetlo na konci
tunela, bolo by to jednoduchšie. Tým, že sme doma, toľko necestujeme, nederieme
kopačky… Samozrejme, šeky potrebujeme platiť. Zníženie platov je ale realita.
Nehovorím, že som – ak sa to dá tak naštylizovať – na strane klubov, ale ak je zníženie to,
čo umožní klubom fungovať, tak to chápem.“

V Seredi nie sú práve najvyššie platy. Je lepšie rokovať o znižovaní v percentách
alebo rovno v eurách?

„Nechcem predbiehať alebo zasahovať do právomocí vedenia, ale myslím si, že to bude v
percentách. Asi to nebude tak, že každému stiahnu rovnakú sumu. Ale závisieť to bude aj
od štátu, ktorý prijíma opatrenia. Pôjde aj o to, čo dostanú kluby. My sme dostali zákaz
hrať, kluby prichádzajú o financie, o marketingové možnosti. Je to ťažká situácia. Jediná
výhoda, ktorú vidím v porovnaní so zahraničím, je u slovenských klubov tá, že väčšina žije
zo sponzoringu. Straty z vysielacích práv u nás nie sú také vysoké ako inde. V Anglicku,
Taliansku či Španielsku príjem z televíznych práv napĺňa klubom veľkú časť ich rozpočtu.
Nehovoriac o lukratívnych európskych pohároch, kde veľkokluby zarábajú na tom, že sa
dostávajú do vrcholných fáz. Vieme, že tam sa už počíta každé kolo, že keď klub vypadne
v osemfinále a nedostane sa ďalej, už sa hovorí o mínusových číslach. A teraz to nie je.
Kluby preto budú podľa mňa tlačiť na to, aby sa hralo. Zdravie je však dôležitejšie, na to sa
treba pozerať ako na prvé.“

 Aké percentá dole z platov sú znesiteľné?

„Nechcem sa starať o iných, ale čo som sa dočítal o Žiline a o návrhu pre niektorých
hráčov ísť na dvadsať percent platu, tak to bolo až smiešne. Po dvoch týždňoch? Sme dva
týždne v karanténe a urobiť takýto rez, to sa mi nezdá až také férové. Aj tým futbalistom,
ktorí prestúpili do zahraničných klubov a klub za nich inkasoval peniaze, predsa pomáhali

hráči, ktorí sú teraz postihnutí. Netreba zabúdať ani na toto. Ani na to dobré, čo bolo.
Predovšetkým, stále treba byť ľudský. Nechcem ísť do extrému. Ak by sa to stalo po troch-
štyroch mesiacoch, aj tak by to nebolo v poriadku, ale možno by sa to dalo trochu viac
chápať. Ľudia, ktorí o tom rozhodli, si to však asi spočítali.“

Správy zo Žiliny najčastejšie sprevádzali slová šok či šokujúci. Bolo to také aj pre
vás?

„Samozrejme. Najmä preto, že sa to stalo v klube, ktorý takmer už od rozdelenia federácie
funguje príkladne. Iné kluby si z neho skutočne brali príklad aj pokiaľ ide o filozofiu,
starostlivosť o mládež, o prácu s ňou, o posun hráčov do áčka. Aj preto šok.“

Vráťme sa však k percentám. Aké sú v prípade hráčov v slovenskej lige podľa vás
akceptovateľné?

„Ťažko povedať. Ak sa opýtate desiatich hráčov, desiati vám povedia iné číslo, možno aj
dosť rozdielne. Každý je v inej situácii. Niekto je ženatý, má deti. Niekto nie je a nemusí sa
o nikoho starať. Niekto spláca úver, niekto lízing. Je to individuálne. Každý narába s inými
peniazmi a každý vie vyžiť z iných. Samozrejme, zdravotné poistenie si musí platiť každý,
rovnako telefónne účty, bývanie. To vám nikto neodpustí a nikto sa nebude pýtať, aké
percentá vám stiahli. Potrebujete sa stravovať a z niečoho žiť. Preto mi je ťažké hovoriť o
konkrétnejších percentách. To, že by nejaký klub nechal hráčom sto percent platu, je asi
ťažko predstaviteľné. Ak áno, klobúk dolu. Myslím si, že ak sa pôjde na 60 – 70% z platu,
bude to v princípe férové. Len je otázne, či kluby na to budú vedieť zohnať peniaze.“

SME EŠTE LEN NA ZAČIATKU…

Máte obavy, že táto situácia môže trvať dlho? Aj to sme sa opýtali Ľubomíra Michalíka.

„Keď vidím, ako sa to vyvíja a že čísla stále stúpajú… Nie som epidemiológ, ale
myslím si, že sme ešte len na začiatku. Určite to nebude tak, že zo dňa na deň
budeme môcť ísť hrať futbal a fanúšikovia prídu na tribúny. Nejaké týždne to ešte
potrvá. Čo môžeme urobiť my, je to, že budeme dodržiavať všetky opatrenia a
urýchliť to, aby vírus skončil,“ povedal stopér Serede.

BUĎME CHARAKTERNÍ

Ľubomír Michalík vyslovil ešte jednu zaujímavú myšlienku. „Mám pocit, že teraz sa bude
ukazovať, kto je charakterný. Platí to pre všetkých v spoločnosti, ale aj v športe. O
majiteľoch klubov, ale aj o hráčoch. Je to tak stále, keď sa nedarí. Vtedy sa ukáže
pravý charakter,“ poznamenal skúsený obranca.

Zdroj: Denník Šport

Autor: Mojmír Staško

Foto: Róbert Fritz