máj 05, 2021

Stovkár Ľubomír Michalík hovorí o bohatej kariére

 

 

 

Futbalový Zdeno Chára. Dvojmetrový obor, srdciar, ktorý nepustí za seba nikoho. Aj tak sa dá charakterizovať Ľubomír Michalík (37), ktorý si vďaka výške a futbalovému umeniu vybudoval rešpekt.

 

V najlepších rokoch behal po trávnikoch Premier League a obliekal reprezentačný dres. Svoje kvality dnes potvrdzuje v ŠKF Sereď, za ktorý odohral jubilejný stý zápas. Vedenie klubu mu pred zápasom s Pohroním odovzdalo pamätný dres s číslom 100!

 

Dosiahli ste významnú métu. Čo to pre vás znamená?

 

“Zápasy nerátam, takže som o tom nevedel. Gesto od klubu si veľmi vážim, budem mať peknú pamiatku. Škoda len, že som pre karty nemohol hrať.”

 

Máte pre dres s číslom 100 špeciálne miesto?

 

“Pôjde tam, kde mám dresy všetkých klubov, v ktorých som pôsobil. Bude mať čestné miesto v mojej súkromnej galérii. Nachádzajú sa v nej aj dresy súperov, proti ktorým som nastúpil.”

 

Čo vám pri odovzdávaní prebiehalo hlavou?

 

“Len tie najkrajšie spomienky. Dominoval postup z druhej ligy a účasť v prvej šestke Fortuna ligy. Sereď nikdy nemala významné miesto na futbalovej mape, preto si úspechy s ňou veľmi cením. Super pocit bol, keď sme v poslednom kole základnej časti porazili Spartak Trnava a hrali sme v skupine o titul.”

 

Čo vám ešte robí radosť?

 

“Vždy potešia výhry proti tímom ako Slovan, Žilina, Trnava a najmä Dunajská Streda. Sklamaný som vtedy, keď kabínu opustí hráč alebo tréner, ktorého si vážim. Pretože partia nie sme len na ihrisku, ale aj mimo neho. K futbalu však patria aj takéto momenty a musíme sa s nimi vyrovnať.”

 

Prečo vás tešia výhry hlavne nad Dunajskou Stredou?

 

“Každý futbalista sa chce vytiahnuť proti klubu, kde hrával. Do Dunajskej Stredy som prišiel v silných začiatkoch a mám na ňu tie najkrajšie spomienky. Našiel som si tam množstvo kamarátov, s ktorými sme v kontakte dodnes. Výborne vychádzam tiež s vedením, ktoré robí futbal veľmi dobre. Klobúk dolu pred nimi, ako klub posunuli.”

 

Má Dunajská Streda v najbližších rokoch šancu získať titul?

 

“Na lavičku Slovana by mal prísť Vladimír Weiss, preto to bude mať nesmierne ťažké. Pán tréner Weiss je obrovská osobnosť vypumpuje z hráčov všetko. Napriek tomu si myslím, že šanca je vždy. Iba to bude náročnejšie. Verím, že Dunajská Streda skôr či neskôr titul na Slovensku získa.”

 

Keď ste tam hrávali, naučili ste sa po maďarsky?

 

“Áno, viem narátať do desať (smiech). Ale to je všetko.”

 

Spomínate si, ako sa začala vaša futbalová kariéra?

 

“Samozrejme, pamätám si to veľmi dobre, keď sme sa ako deti naháňali medzi bytovkami. Vtedy neboli kategórie U7, U8, U9 a ďalej. Začali sme ako mladší žiaci a potom boli len starší. Hrával som nižšie súťaže za Čadcu, mladší dorast som preskočil a išiel rovno do staršieho. V sedemnástich som debutoval za áčko, čo bola pre mňa veľká vec.”

 

Akú ligu hrala vtedy Čadca?

 

“Tretiu ligu Stred. Bola to kvalitná súťaž, určite lepšia ako dnešná. Navyše, pre mňa ako mladého chalana to bola výborná skúsenosť. Veľa kamarátov prechod z dorastu do mužov nezvládlo. Som rád, že ja som sa s tým popasoval celkom fajn. Za Čadcu som odohral dve pekné sezóny a potom som išiel na deväť mesiacov na vojnu. Po návrate som išiel na ročné hosťovanie do Žiaru nad Hronom, na ktorý mám takisto krásne spomienky.”

 

V Žiari ste hrali o prvé miesto, no vy ste sa sťahovali do Senca.

 

“V Dubnici sme hrali prípravný zápas, po ktorom ma vtedajší funkcionári a tréneri zavolali na skúšku. Páčila sa mi vízia klubu ísť do prvej ligy, preto som neváhal a podpísal som zmluvu. Do Senca prišiel nový investor a všetko fungovalo na vysokej úrovni. Hneď v premiérovej sezóne sme postúpili do ligy.”

 

Po polroku v najvyššej súťaži ste dostali nevídanú ponuku z Boltonu, vtedajšieho klubu Premier League. Ako ste to vnímali?

 

“Bol to obrovský šok. Nielen pre mňa, ale pre všetkých. Dovtedy som videl anglické kluby len v televízii. Nevedel som, čo od toho čakať, vynáralo sa mi strašne veľa otáznikov. Keď som prišiel do Boltonu na prvý tréning, roztriasli sa mi kolená. Nevedel som, či dokážem vôbec nahrať na dva metre. Postupne som sa však oťukal a išlo to.”

 

Prestup Slováka do Premier League je vždy veľká senzácia. Ako sa vám to vlastne podarilo?

 

“Čo mám informácie, ľudia z Boltonu sa boli na mňa pozrieť v Senci. Pomohli tiež dobré kontakty trénera Jozefa Valoviča, ktorému za to veľmi ďakujem. Išiel som tam na skúšku, po ktorej mi ponúkli trojročnú zmluvu. Neviem, či som sa im páčil, alebo len potrebovali vysokého stopéra. Určite som mal aj šťastie.”

 

Zo slovenskej ligy do anglickej, to musel byť veľký skok.

 

“Obrovský. Prišiel som tam vo februári, kedy už bola sezóna v Anglicku naplno rozbehnutá. Bol som mladý a trpezlivo som čakal na svoju šancu. Tá prišla v podobe hosťovania do Leedsu, kde som odohral sedem výborných zápasov. Keďže v Boltone sa viacero hráčov zranilo, musel som ísť naspäť. A to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať.”

 

Pri premiére v základnej zostave ste skórovali proti FC Chelsea a zarmútili ste slávneho trénera Josého Mourinha. Aký to bol pocit?

 

“Bol to ako sen. Až po rokoch si uvedomujem, čo sa vtedy stalo. Na pôde favorita sme remizovali 2:2 a zmarili mu šancu na titul. Tešil sa s nami Manchester United, ktorý aj vďaka nám siahol na trofej. Za Chelsea hrali také mená ako Didier Drogba, Andrij Ševčenko, John Terry, Frank Lampard a ďalší. Mourinho bol vtedy naštvaný, pretože to pre Chelsea mali byť povinné tri body. Ktovie, či si po zápase pozrel, kde je Slovensko. A či už vie, kde je Čadca (smiech).”

 

Na ktoré zápasy ešte rád spomínate?

 

“V Pohári UEFA sme potom hrali proti Bayernu Mníchov a takisto sme remizovali 2:2. Tiež to bol pamätný moment, na ktorý nikdy nezabudnem. Vážim si ale hlavne to, že v Premier League som hral proti všetkým klubom veľkej štvorky. Zahral som si na Old Trafford, Highbury, Stamford Bridge, Anfield Road, ale hlavne na slávnom Wembley. Angličania hovoria, že najkrajšie je vyhrať na Wembley a najhoršie je tam prehrať. A mne sa podarilo jedno aj druhé. Bol som prvým Slovákom, ktorý tam nastúpil, na čo som veľmi hrdý.”

 

Prvý raz to bola prehra v drese Leedsu s Doncasterom o postup do Championship.

 

“Áno. Klub bol v nútenej správe a sezónu sme začínali s mínus pätnástimi bodmi. Napriek tomu sme sa dostali do baráže, ktorú sme však prehrali. Fanúšikovia Leedsu sú obrovskí fanatici. Deň pred spustením predaja lístkov stanovali pred pokladňou, aby sa im ušlo miesto. Keďže k dispozícii mal klub len polovicu štadióna, teda 45-tisíc miest, zakrátko bolo po nich. Ľudia preto utekali do Doncasteru, aby vykúpili ich lístky. Na štadióne sme mali fanúšikovskú prevahu. Škoda len, že sme nevyhrali.”

 

Koľko divákov v priemere chodilo na Leeds v tretej lige?

 

“To presne neviem, ale menej ako 20-tisíc ich doma nebolo. Aj na pohárový zápas s piatoligistom minimálne tá dvadsiatka prišla. Potvrdili tým, že sa nechodia pozerať na súpera, ale na nás. Leeds je obrovský klub s veľkou tradíciou a som šťastný, že po finančných problémoch z minulosti sa vrátil medzi elitu.”

 

Leeds v tejto sezóne Premier League potrápil aj tých najzvučnejších konkurentov. Ako vidíte jeho pôsobenie v najbližších rokoch?

 

“Má fantastického trénera Marcela Bielsu. Keď zostane, môže to s Leedsom dotiahnuť do európskych súťaží. Zostal som veľký fanúšik, tak ako aj ostatných klubov, v ktorých som hrával. Teším sa z úspechov a sklamaný som z neúspechov. Leeds, aj keď pôsobil v nižších súťažiach, vždy to bol veľkoklub. Zápasy proti nám boli pre ostatné tímy sviatkom, udalosťou roka. Každý proti nám vybehol na dvesto percent, čo nám značne komplikovalo situáciu. Taký je však futbal. A anglický futbal, ten je výnimočný.”

 

V čom?

 

“Môžem rozprávať hodiny, ale to musí človek zažiť. Keď som tam prišiel a prvé zápasy som nehrával, viac som sa pozeral na tribúny ako na ihrisko. Tí fanúšikovia, to je niečo neuveriteľné. Dodnes mi naskakuje husia koža.”

 

V Anglicku ste si zahrali aj nižšie súťaže za Carlisle United a Portsmouth. Aké zážitky máte z týchto tímov?

 

“Carlisle je rodinný klub so skvelými ľuďmi okolo. Našiel som si tam množstvo kamarátov. Historický moment bol, keď sme vo Wembley vyhrali pohárovú súťaž číslo tri. Krásne spomienky. V Portsmouthe som strávil len polovicu sezóny a bol takisto ako Leeds v nútenej správe. Vedenie anglického futbalu malo nariadenie, že takéto kluby môžu s hráčmi podpisovať len mesačné zmluvy, ja som ich teda podpísal šesť. Nebolo isté, čo bude s klubom ďalej, preto som sa rozhodol posunúť inde. Pomohol mi tréner Vladimír Weiss, ktorý ma dostal do klubu Kairat Almaty.”

 

Kazachstan oproti Anglicku nie je veľmi futbalovou krajinou. Nevnímali ste to ako krok späť?

 

“O krajine som veľa nevedel, videl som len film Borat, a to bolo všetko (smiech). Pozeral som, kam vôbec idem. Myslel som si, že tam ľudia chodia na koňoch a žijú ako v stredoveku. Ale nie je to pravda. Kazachstan je nádherná krajina s krásnymi mestami a horami. Áno, sú tam chudobnejšie štvrte, ale to sú aj na Slovensku. Vedel som, že tréner Weiss by do ničoho zlého nešiel. Určite tento krok neľutujem a neberiem ho ako vstup do niečoho horšieho.”

 

Ako by ste porovnali kazašský futbal so slovenským?

 

“Kvalita ligy je na podobnej úrovni. V Kazachstane majú staršie štadióny, ale aj krásne. Krajina je veľká, preto sme na zápasy chodili letecky, čo je fajn, pretože cesta trvala hodinu, dve. Keď ideme autobusom do Michaloviec, je to isto horšie. Inak, čo sa týka starostlivosti, tá je na vysokej úrovni. Bezodné studne ako Gazprom platia všetko a nemajú s ničím problém. Keď sme tam na začiatku prišli, niekde mali len pár kuželov a žiadne iné tréningové vybavenie. Posunuli sa však aj oni.”

 

Predsa, je to iný svet. Zaskočilo vás tam niečo v osobnom živote?

 

“Kazachstan je moslimská krajina, preto sú všade mešity a miestni majú divné zvyky. Vždy pred sezónou zarezali na ihrisku barana a hráči sa natierali jeho krvou. Mastili si kolená, aby sa nezranili, brankári zasa natierali žrde, aby mali šťastie. Krvou polievali štadión, všetko. Ja som sa na to nemohol ani pozerať.”

 

Je o vás známe, že ste so svojím klubom nikdy nevypadli o súťaž nižšie. Ktorý je váš najkrajší moment kariéry?

 

“Ako každého futbalistu, tešia ma víťazstvá a postupy. Nerád by som však vybral jeden moment, pretože by to bola urážka tých ostatných. Veľmi si cením štarty za reprezentáciu. Pri premiére v Spojených arabských emirátoch som dal gól, na čo dodnes rád spomínam. Na premiéry som mal vždy šťastie (smiech).”

 

Za reprezentáciu ste odohrali “len” osem zápasov, na stopérskom poste bola veľká konkurencia. Mrzelo vás to?

 

“Nikdy som sa necítil urazený, aj keď som bol na lavičke. Keď som dostal šancu vybehnúť na ihrisko, dal som do toho všetko. Stabilne hrávali Martin Škrtel a Ján Ďurica, fantastickí stopéri. Takže to bolo spravodlivé a nemám sa na čo sťažovať. Ja ďakujem trénerom za každú jednu nomináciu, bolo pre mňa cťou obliekať reprezentačné farby.”

 

Ako vidíte šance Slovenska na blížiacich sa ME?

 

“Na veľké turnaje sa vieme pripraviť. Ak podáme disciplinovaný a kolektívny výkon, môžeme byť úspešní. Dôležité je, aby chalani hrávali vo svojich kluboch a obchádzali ich zranenia. Pretože my nie sme veľká krajina, ktorá by si mohla vyberať. Predpokladám, že osemdesiat percent hráčov na turnaj je istých. A verím, že niekto ešte herne vyskočí.”

 

V lete budete mať 38 rokov. Dokedy plánujete hrať?

 

“Nad tým nerozmýšľam. Sústredím sa na najbližší víkend, a teda zápas proti Nitre. Musíme byť maximálne koncentrovaní, aby sme ho zvládli a bez problémov zachránili Fortuna ligu. Verím, že to zvládneme. O ďalšej budúcnosti sa rozhodnem v lete.”

 

Komu vďačíte za svoju bohatú kariéru?

 

“Bez spoluhráčov a trénerov by som nedosiahol nič, takže im. A v neposlednom rade ďakujem rodine a kamarátom, ktorí vždy pri mne stáli a podporovali ma.”

 

ĽUBOMÍR MICHALÍK – obranca

Narodený: 13. 08. 1983 v Čadci.

 

Meno si urobil v Senci, odkiaľ ho spoločne so spoluhráčom Zoltánom Harsányim získal Bolton Wanderers, ktorý hrával v Premier League. V najvyššej anglickej súťaži skóroval do siete FC Chelsea. Okrem Premier League hrával na ostrovoch v tímoch z nižších líg ako Leeds United, Carlisle United, Portsmouth. V zahraničí pôsobil aj pod vedením trénera Vladimíra Weissa v kazašskom Kairate Almaty. V slovenskej reprezentácii odohral 8 zápasov a strelil 2 góly.

Autor: Ivan Mriška/Sportnet

Foto: Jozef Bedej

Nie je možné pridávať komentáre.